Drženice

Presný dátum vzniku obce nie je možné uviesť. Existuje však predpoklad, že bola osídlená v dávnejšom období. Dokonca sa traduje, že na jej mieste bol rímsky vojenský tábor a že na konci 19. storočia alebo na začiatku 20. storočia boli v obci nájdené rímske mince. Obec už v stredoveku patrila do Hontianskej stolice.

 

Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1296. Podľa svedectva šahanského konventu kupuje Walpurgi Benedek pozemky v Drženiciach a v ten istý rok dáva 4 poplužia zeme do záložného práva synom a príbuzným Kalmera de Dyrsine Gyorgovi, Kerkeovi (takmer po celý čas histórie obce sa vyskytuje toto meno v podobe Herka, resp. Herko) a Lukácsovi, na 3 roky za 3 marky. Peniaze za založené pozemky neboli do stanoveného času vyplatené, tak sa zmluva predlžuje a zeme sa už volajú DYRSINE (r.1298). Kalmerovi príbuzní ako majitelia obce čoskoro vedú spory o majetky, o výnosy z majetkov a žijú vo veľkom nepriateľstve. Do ich sporov musí zasiahnuť vrchnosť Hontianskej stolice. Urobí tak v roku 1329, ale aj v roku 1332, kedy sú uzavreté zmluvy medzi Semberyovcami, Derzseneovcami (títo pochádzali z jedného koreňa) a Disnósiovcami. Do spomínaných sporov sa zamiešali i mešťania z Pukanza a Bátoviec, ktorí v roku 1352 vtrhli do obce a spustošili Drženice. Bolo to údajne druhé veľké spustošenie obce v jej histórii. Napriek dohode medzi rozvadenými stranami, spory pokračovali ďalej a definitívne ich ukočil až svätobeňadický konvent v roku 1373. Vtedy sa obec takmer na 200 rokov stáva majetkom Derzsenyeovcov.

 

Derzsenyeovci boli v 14. – 16. storočí kráľom poverovaní rôznymi funkciami, napríklad ako kráľovský človek, homo regius; ako slúžny, iudex servientium alebo ako podžupan, vicecomes. Z krstných mien tohto mohutného rodu zaujme meno Peres, ktoré sa vyskytuje v histórii rodiny mnohokrát. Od toho sa dá vyvodiť názov majera Pereš.

 

V roku 1360 sa objavuje pomenovanie Kostolné Drženice. Išlo zrejme o časť obce, v ktorej bol postavený kostol. V roku 1395 zasa Malé Drženice, v neskoršom období Dolné Drženice. Je predpoklad, že všetky tri názvy označovali tú istú časť obce. Njdlhšie sa udržal názov Malé Drženice (1855). Okrem týchto názvov sú zaznamenané aj názvy Horné a Veľké Drženice. Tieto názvy pravdepodobne označovali územie nad Dolnými Drženicani (kde je dnes vlastná obec).

 

V roku 1474 je statkárom v Drženiciach Tomáš Dersky. Zobral si za manželku dcéru Mikuláša Derzsenyeho, a to v roku 1468. V nasledujúcich rokoch prebiehajú spory vo vnútri rodiny Derzsenyeovcov, ide o spory majetkového charakteru, ale aj o spory medzi Derzsenyeovcami a Disznosiovcami. Napríklad v roku 1487 pohodili Disznosiovci mŕtvolu svojho zabitého poddaného do kúrie derzsenyeovskej, aby jednak odviedli pozornosť od seba, jednak aby škodili svojim protivníkom.

V roku 1504 získava majetky v obci manželka Dávida Leszenyei, Katarína, dcéra Michala Szudyho, Magdaléna a Anton Gárdonye.

 

Pre lepšie spoznanie a etymológie priezvisk v obci sú zaujímavé súpisy poddaných, ktoré sa začali vykonávať v obci v roku 1525. Zo súčasných priezvisk sa v súpise objavilo priezvisko Herko. Dnešné priezvisko Herka ja vlastne najstarším priezviskom obce. Z ďalších priezvisk uvedených v prvom aj druhom súpise (z roku 1544) sú priezviská pre Drženice a okolie netypické (Waska, Galsay, Kys, Pastor, Vzkerth, Zlemer, Zliwowich, Kosztholenchky).

V roku 1558 bola vykonaná prehliadka obce preto, že sa menil majiteľ levického hradného panstva. Levický hrad i panstvo vtedy dostal Štefan Dobó.

 

Od 16. storočia trpeli obyvatelia Drženíc tureckou expanziou. Museli platiť Turkom dane. Hoci boli Drženice zaradené do ostrihomského tureckého správneho obvodu, museli platiť dane i novohradskému obvodu, lebo Turci rozdelenie nerešpektovali. Z daňového súpisu z roku 1570 vyplýva, že v obci žilo 27 dospelých mužov. Ich priezviská sú iné ako predtým: Varga, Hárá, Tót, Kis, Bajka, Vörös, Ferenc, Mányi, Feketö, Pásztor, Kakas. Podľa tohto daňového súpisu platili Drženičania Turkom 4000 akče ročne (akče, malý strieborný peniaz, ktorý bol základným platidlom v Osmanskej ríši).

 

Hontianske obce sú vystavené tureckému náporu počas celého obdobia okupácie. V roku 1598 bolo v Honte 4420 domov, ale v roku 1604, po veľkom a masovom vpáde v roku 1599, ich bolo už len 854.

Život obyvateľov Drženíc závisel aj od panstva na Levickom hrade. Najlepšie sa im darilo za Csákyovcov (1640 – 1698). Svoje si od poddaných žiadal aj kráľ. Drženičania platili dane Turkom aj v 60. rokoch 17. storočia a to novozámockým Turkom (Nové Zámky mali obsadené do roku 1663), hoci levické panstvo im nepatrilo.

V roku 1664 mali Drženice 13 daňových poplatníkov. Drženice boli v tomto súpise vedené ako „kincstári hassz“, čím sa označovali také majetky, ktoré mali byť dané do daru alebo na výnosy. Zaujímavosťou je, že Drženičania neplatili daň ani desiatok za víno, hoci v roku 1628 mali úrodu 42 okov vína. Dá sa predpokladať, že vinohrad bol spustošený a neobnovený. V roku 1696 však už drženickí poddaní obhospodarovali 12 kopáčov viníc.

Spomínané ťarchy zo strany Turkov i panstva spôsobili veľkú migráciu obyvateľov Drženíc. Tým sa dá vysvetliť i častá zmena miestnych priezvisk.

Začiatkom 18. storočia sa Drženice načas stávajú majetkom Jána Bottyána, ktorý bol generálom v povstaleckej armáde Františka Rákocziho. Po ich ústupe v roku 1710 sa majiteľom hradného panstva v Leviciach, teda i obce Drženice, opäť stáva rodina Esterházy. V priebehu 18. storočia získavajú časť majetkov i Hóddosyovci a v 19. storočí Boronkayovci.

Prvé sčítanie obyvateľov v Uhorsku prebehlo v roku 1715. Podľa tohto sčítania mali Drženice 28 domácností, z toho 9 poddanských a 19 želiarskych. Poddanské obyvateľstvo obhospodarovalo 132 gbelov oráčiny, 25 gbelov klčovísk, 38 koscov lúk a 38 kopáčov viníc. V obci bol jeden mlyn, jeden čižmár a jeden kováč.

Pri sčítaní v roku 1720 bolo v obci 34 domácností, z toho 31 poddanských a 3 želiarske. Poddaní obhospodarovali už 211 gbelov oráčiny, 41 koscov lúk a 147 kopáčov viníc.

Z roku 1720 pochádza aj prvá pečať obce. Pečatné znamenia čerieslo, lemeš a obilný klas sú umiestnené v strede, v medzikruží je nápis Drženice 1720.

Dôležitým obdobím v živote obce bola 2. polovica 18. storočia. Panovníčka Mária Terézia vydáva v roku 1767 urbársky edikt, ktorý upravuje vzťahy medzi poddanými a zemepánom.

 

Kmeťovce

Najstaršia história obce

 

Prvýkrát sa s názvom osady Disznós stretávame v listine z roku 1312 (odpis tejto listiny sa nachádza v listine z roku 1427), v ktorej sa uvádza „terra Dysnos“ (zem Dysnos). V ďalšej listine z roku 1332 sa uvádza názov rodiny (rodu) ako Goznos, v roku 1341 sa uvádza názov rodiny v tvare Dyznos. Osada ležala na významnej komunikácii už v minulosti  a ako sa uvádza v listine z roku 1344, cez osadu prechádzala cesta „magna via de Leva“.

 

Od názvu obce odvodzoval svoje meno dnes už vymretý rod Disnóssy. Predok rodu Lorant získal v roku 1277 hontiansku obec Horváti (Chorvátice) a jeho potomkovia sa začali nazývať Horváthyovcami. Kedy rod získal obec Disznós nie je známe, ale už v stredoveku si ju začal uvádzať v prídomku a neskôr prijal aj meno Disznóssy.  Pramene z 15. storočia uvádzajú aj hontiansky rod Disznóssyovcov z Disznósu. V roku 1456 získali Mikuláš a jeho brat Ladislav, synovia Petra z Disznósu a vnuci Michala Disznósyho, armáles (listina, ktorou sa udeľuje erb) od kráľa Ladislava V. V roku 1495 zase kráľ Vladislav II. potvrdil vdove po Ladislavovi Disznóssym držbu majetkov v Disznósi a v Žemberovciach. Na základe dostupných údajov nemožno rozhodnúť, či išlo o príslušníkov roku Horváthy z Disznósa, alebo úplne nezávislého rodu. V 16. storočí sa príslušníci rodu pravdepodobne pred Turkami uchýlili do Trenčianskej stolice. Pavol a Ján, synovia Ladislava, zomreli bez potomkov, takže táto línia vymrela. Celokrajný súpis šľachty z rokov 1754/1755 uvádza Horváthyovcov, inak Disznóssyovcov, len v Hontianskej a Novohradskej stolici. Za predpokladu, že Disznóssyovci spomínaní v 15. storočí sú členmi tohto rodu, tak základným prameňom na erb je armáles z roku 1456.  Erb tvorí modrý štít, na ktorom v dolnej časti vyrastá od pása rytier v brnení s mečom v pravej ruke. Na prilbe má tri pštrosie perá pripevnené bielou stuhou. Pravé pero je červené, stredné biele a ľavé modré. Rytier má dlhé svetlé vlasy. Nad štítom je kolčia prilba, z ktorej vyrastá rytier zo štítu. Prikrývadlá sú červeno-modré.

 

Vlastníkmi pôdy v obci do polovice 16. storočia boli zemianske rodiny Disznósy z Disznósa, Žemberyovci zo Žemberoviec, Krškanský (Kereskényi) z Krškán, Drženickí z Drženíc a rodina Uza. V listinách z konca 15. storočia a začiatku 16. storočia sa uvádzajú tieto mená obyvateľov obce: Johannes Libaldy, Michael Somogy, Petrus provisor, Lucas iudex, Georgius bohdal,  Andrea et Nicolaus Kossa, Emericus Paruus, Johannes, Benedictus, Laurentius, Mathias Swyryk, Simon Thogyartho, Benedictus Halas, Philippus Helgye, Paulus Lukach.

 

V 16. a 17. stroročí, v období vlády Turkov na Slovensku, bola osada viac-menej osídlená, aj keď v tureckom daňovom súpise z roku 1570 sa uvádzala osada Disznoshós ako neobývaná s daňovou povinnosťou 1 000 akče. Podľa tureckého daňového výpisu z roku 1664  sú dnešné Kmeťovce uvádzané ako Disznós, puszta (teda len ako pustatina), ktorá patrí do Hontu. Osada bola povinná platiť daň vo výške 500 akče.

Zaujímavý je výklad názvu obce, ktorý uvádza vo svojich zápiskoch Gizela Bátelová, rodená Lopušná, pôsobiaca ako prvá učiteľka jednotriednej Štátnej ľudovej školy v Disnoši. „O pôvode mena obce nasledovné poviestky rozprávajú starý ľudia v Disnóši. Dakedy za dávnych časov nebolo to vraj ako teraz. Na miesto terajších oráčin rozprestierali sa veliké lesy až po Levice. Cez ten ohromný les viedla cesta, ovšem nebola vraj taká dobrá hradská ako je teraz. Vedľa tej cesty v Disnóši, na tom istom mieste ako i teraz stála krčma. Jediné stavisko na celom terajšom území disnóšskom. V tej krčme stále bývali povestní „hôrní chlapci“, ktorí v stálom strachu udržiavali okolitých ale i ďalekých obyvateľov. Obzvlášť pocestný človek samotný nechcel sa ani pohnúť na tú cestu, kým sa ich netrafilo viac. Odrádzali sa hovoriac: Nechoďte tade, tam sú tí „sviniari“, tí vás olúpia, ba i o život pozbavia. Tak ostala krčma „Sviniarov“ čiže po maďarsky Disnóš, ktorý názov počas maďarského panstva bol pohodlnejší. Iní súdia zas, že už za Eszterházyho dochovávali mnoho ošípaných, čiže svíň, ktoré vyháňali do hôr na žalude. A preto dostal majer meno Disnóš.“

Isté je, že v Horšianskej doline sa nachádza jaskyňa, ktorú miestny obyvatelia poznajú ako Gregorovu dieru. V jaskyni sa schovával známy zbojník Gregor.

 

Pravdepodobne okolo rokov 1710 – 1856 bol Disnóš hospodárskym dvorom, ktorý patril feudálnemu roku Eszterházyovcov. Tieto roky sa spomínajú v kronike o obci Drženice, kedy sa majiteľom hradného panstva v Leviciach stáva rodina Eszterházy. Eszterházyovci dali v osade postaviť kaštieľ, niekoľko hospodárskych budov, ktoré slúžili pre ich panstvo a mizerné obydlie pre svojich podaných. Učiteľka Gizela Bátelová vo svojich zápiskoch z roku 1924 uvádza: „Osada táto bola kedysi majerom kniežaťa Eszterházyho, ktorý mal tuná veľmi rozsiahle majetky, takmer celé okolie prináležalo jemu. Majer pozostával z jedného kaštieľa a z niekoľkých hospodárskych stavísk. V kaštieli býval správca majetku. Asi pred 30-mi rokmi (okolo r. 1890) ešte boli viditeľné ruiny kaštieľa, z ktorých práve v tej dobe susedný obyvatelia Drženíc odvozili kamene ku stavbe svojich domov. Od Eszterházyho prešiel majer do rúk Júliusa Halmay – či kúpou alebo iným spôsobom, nedá sa zistiť. Tiež ani nevieme či Halmay bol rodinou Eszterházyho alebo nie. Počas vlastníctva Halmayho sa majer musel zľudnatiť väčšmi než predtým. Dosvedčuje tomu výklad žijúcich ľudí, ktorý spomínajú istého Horvátha – rodina to Halmaymu – ktorý bol vraj richtárom a zároveň i učiteľom. Vyučoval v dome, ktorý i teraz stojí a je vlastníctvom rodiny Harmadyovskej. Pôda patrila statkárom a preto väčšia čiastka obyvateľstva pozostávala z bírešov, totižto z panských sluhov.“

 

V roku 1888 mal kataster osady veľkosť 653 katastrálnych holdov (1 hold bol cca 0,56 ha), z toho  ornej pôdy bolo cca 477 holdov a pasienkov 94 holdov.

Vlastníkmi pozemkov v druhej polovici 19. storočia boli Nepomucéna Szigethi, rodená Szombathély, Mária Szánta, rodená Udvardy, Ignác Sztruhár a jeho deti Izabela a Malvína, Barbora Lehotská, rodená Belházy, Berta Zaffiry, rodená Udvardy, Michal Feldmann. Na konci 19. storočia bol veľkým vlastníkom pôdy advokát Gustáv Levatich z Levíc a tiež Ladislav Boronkay. Zo zápiskov Gizely Bátelovej (rok 1924): „ Za Halmaym nasledoval statkár Levatič a Udvardy. Levatičov majetok bol terajší Štrbov a Udvardyho zas terajší Senešiho majetok.  Udvardy bol hlavným slúžnym v Bátovciach ale chodil vraj i do Pukanca. Žil veľkopanským spôsobom v nádhere a pýche. Márnivosť ho priviedla k úpadku. Udvardyho statok prešiel po 34 rokoch do vlastníctva Feldmanna, žida, 200 maďarských jutár za 10 000 korún.“

 

Podľa Uhorského súpisu obcí z roku 1895 mal Disnóš rozlohu 653 katastrálnych jutár. Členenie na role, lúky, pasienky a pod. sa však v súpise neuvádza. V uvedenom súpise sa ďalej uvádza, že Disnóš, ako malá obec, má v uvedenom roku 14 domov a 89 obyvateľov – slovákov. Veriaci rímskokatolíckeho náboženstva patrili k Horným Žemberovciam, veriaci evanjelického náboženstva patrili k Drženiciam a židia patrili do Šiah. Pošta bola v Bátovciach, Okresný súd bol v Šahách a daňový úrad v Banskej Štiavnici.

V kronike obce Drženice sa uvádza, že v roku 1893 sa konalo mimoriadne zasadnutie obecnej rady. Hlavným a jediným bodom programu bolo pripojenie osady Disnóš k Drženiciam. Požiadavka bola zamietnutá. Drženičania sa obávali pripojenia, pretože aj bez chudobného Disnóša mali veľký rozpočtový schodok. Disnóšania sa preto v roku 1894 pripojili k Bátovciam.

 

Novšia história obce

 

V údajoch z Okresného archívu v Leviciach bolo zistené, že v roku 1907 boli terajšie Kmeťovce evidované ako osada patriaca do Bátoviec s počtom obyvateľov 87. Takto je vedená osada aj v roku 1913, ale s počtom obyvateľov 79. Pred 1. svetovou vojnou mala osada len 7 rodín.
Začiatkom 20. storočia začali väčšie majetkové presuny, rozpredávanie pôdy a k rodinám, ktoré dovtedy žili v Kmeťovciach, pribudli nové rodiny, napr. Števko, Harmady, Hansko, rodiny, ktoré pochádzali hlavne z bývalej Tekovskej Novej Vsi a Gondova. V roku 1912 Gustáv Levatich predával svoje pozemky, jedným z kupcov bola rodina Bešinových z Budče. V roku 1913 vlastníkmi pôdy boli: Ján Bonta z Pečeníc, Pavel Bozalka, Samuel Ďurík, Michal Harmady, Mária Štefanová, rodená Ježíková, Jozef Pastierovič, Pavel Bešina, Pavel Ukrop, Gustáv Števko, František Bóna, Karol Halabuk, Štefan Hansko, Jozef Máčay, Tomáš Šebo, Pavel Talán, Gejza Štrba, rodina Turčanová a Senešiová.

Po roku 1918 po vzniku Československej republiky sa uskutočnila 1. pozemková reforma, parcelácia veľkostatkov a v Kmeťovciach si kúpili pôdu ďalšie rodiny, ktoré sa tam usadili a žijú v obci v podstate až do súčastnosti.

Gizely Bátelová píše: „Od Levatiča kúpil majetok Gejza Štrba, ktorého je vyše 100 maďarských jutár. Od Feldmana kúpil vyše 50 maďarskcýh jutár Štefan Seneši. Zbytok pokúpili iní prisťahovalci. Prichádzajú ľudia z Hr. Novej Vsi, od Zvolena, z Hlinika ba i zo Starej Turej. Osada dostáva výzor obce, stavajú sa domy, väčšinou pozdĺž obce. V roku 1913 v osade bolo 7 domov, od tých čias vzrástol počet na 24 domov so 170 obyvateľmi. Za dosť lacný peniaz predávaná zem láka ľud z blízkych „čilejkárskych“ i z ďalších dedín. Prisťahovalci sa usádzajú trvácne a na svojich pozemkoch stavajú domy. Sú samostatní hospodári obrábajúci svoju zem a len tí najchudobnejší chodia cez zimu do lesov a odvážajú drevo buďto na pálenie alebo drevo potrebné k trati železničnej. Írečitých obyvateľov je málo, len asi tri rodiny: Turčan, Harmady a Ježík. Dľa národnosti sú Slováci, náboženstva rímskokatolíckeho. Prisťahovalci sú tiež Slováci, väčšinou rímskokatolíckeho náboženstva. Evanjelické rodiny sú len tri: Ukrop, ktorý sa prisťahoval z Očovej, Šouc tiež od Zvolena a Kýška zo Starej Turej. Prisťahovalci sa dlhším  pobytom v Disnóši čiastočne prispôsobili domácim pomerom a to rečove, zvykom a obyčajom, krojom. Stárež ešte hovorí svojim predošlým nárečím. Mládež rozpráva už rečou panujúcou na celom bátovskom okolí.  Kroj svoj predošlý nosia už len starí. Mládež prevzala kroj z blízkych Bátoviec alebo Žemberoviec. Sukne krátke po kolená, skladané z látky od farbiarov kúpenej. Šlifre tejže látky, len okrášlené stuhami a barvistými gombičkami. Na hlave nosia čepce vyšívané u nich jednobarvistú farbiarsku šatku natiahnutú na dask lebo tvrdý papier. Podoba je šikmo – kolmá hore. Na nohách nosia čierne, zeleným vyšívané čižmy. Muži sa obliekajú tak ako v Bátovciach. Čierne hladké šaty a čižmy. V lete, počas horúčosti nosia gaty a papuče. “

 

Zápisnice zo zasadnutí Zastupiteľského zboru v Bátovciach od roku 1925 uvádzajú len minimálne množstvo údajov o terajších Kmeťovciach. V uznesení číslo 6 z roku 1925 sa napr. uvádza, že Disnóšania žiadali o osamostatnenie osady. Požiadavke nebolo vyhovené údajne z dôvodu, že to malo byť žiadané do roku 1923.

Zastupiteľský zbor v Bátovciach sa zaoberal aj otázkou školy v osade. V uznesení číslo 26/25 odsúhlasil 500,- korún ako prenájom za školskú budovu.

 

V roku 1927 sa udiala pre obec významná vec. Cez terajšie Kmeťovce začala premávať prvá pravidelná autobusová linka. Zo zápiskov G. Bátelovej: „ Dátum január 1927 je veľavýznamný pre tento kraj, čo sa týče dopravy. Aby ľudia sa mohli snadno a rýchle dostať z jedného miesta na druhé, aby bolo odpomožené dopravným mizériám, musel prijsť muž z Bratislavy, ktorý odpomohol trampotám. Tento prišiel s jedným veľmi starým, rozdrganým autobusom a zahájil dopravu medzi Levice – Žemberovce – Bátovce – Bohunice – Pukanec. Ľudia najsamprv nedôverovali tej káre, ale čoskoro veru i tí najbojácnejší veru si pekne zašli na ňom do Levíc.“ Uvedená linka premáva cez obec Kmeťovce ešte aj dnes.

 

V uznesení Zastupiteľského zboru v Bátovciach pod číslom 35/30 sa uvádza, že občania Disnóša žiadali postaviť márnicu, zvonicu a mosty. Zastupiteľstvo vyhovelo tak, že z obecnej hory dá Disnóš zdarma drevo. Disnóšania súčasne žiadali svojho zástupcu v Zastupiteľskom zbore v Bátovciach. Tejto požiadavke nebolo vyhovené s tým, že sa to môže riešiť až v budúcich voľbách. Vyrozumený bol podľa zápisnice Pavol Ukrop – žiadateľ za občanov.

Obyvatelia osady opätovne v roku 1930 predložili do Bátoviec žiadosť, aby pripojená osada Disnós bola odlúčená od obce Bátovce. Zastupiteľský zbor vyslovil súhlas s tým, že všetky trovy štátnej správy hradia občania Disnóša. K odlúčeniu Disnóša od Bátoviec však nedošlo.

Zo zápisníc zastupiteľského zboru je možné ešte uviesť, že:

– 6. 3. 1934 Zastupiteľský zbor v Bátovciach schválil prenájom poľovníckeho práva osady Disnóš,

– 11. 2. 1938 zastupiteľský zbor odstupuje za paušálnu odmenu štátnu cestu Disnóš  – Žemberovce – Ladzany,

– 11. 2. 1938 zbor vyslovil súhlas s koncesiou pre Jána Mrenicu na hostinskú a výčapnícku činnosť,
– uznesením číslo 30 z roku 1938 schvaľuje Štefana Mikuláša ako doručovateľa pošty  do osady Disnóš,

– uznesením číslo 36 z roku 1940 poveril zbor Jána Slančíka st. za veliteľa CPO v osade Disnóš,

– uznesením číslo 7 z roku 1939 zastupiteľský zbor súhlasil s opätovným zriadením štátnej ľudovej školy a schválil nájomné 500,- korún,

– najzávažnejším bodom programu v Zastupiteľskom zbore v Bátovciach bola elektrifikácia osady v roku 1941.

 

Výpis zo zápisnice, spísanej dňa 16. januára 1941 v Bátovciach zo zasadania zastupiteľstva: „Osada Disnoš má obyvateľov čiste slovenskej národnosti. Jej pomenovanie je neistého pôvodu. Občania tejto osady nateraz povzbudení Ministerstvom vnútra, ktoré umožnilo poslovenčovanie cudzích priezvisk nášho občianstva, tiež sa chopili iniciatívy, aby aj meno ich osady bolo slovenské. Prehlásenie podpísali dľa udania člena obecného zastupiteľstva Jána Harmadyho všetcia obyvatelia osady Disnoš, resp. hlava každej domácnosti. Menom Kmeťovce chce toto občianstvo a tiež i obec Bátovce úctiť pamiatku nášho veľkého Andreja Kmeťa, ktorý na tomto okolí chodil pri svojich vedeckých prácach. Koncovky „ce“ sa pridržiavajú zas preto, lebo všetky okolité obce majú mená s touto koncovkou a týmto chce byť zachovaná i táto zvláštnosť kraja. Zastupiteľstvo Bátoviec vyhovuje jednohlasne žiadosti občanov osady Disnoš a premeňuje meno tejto na „Kmeťovce“ dľa § 3 zák. čl. IV. z r. 1898.“

Andrej Kmeť bol významným propagátorom a dejateľom myšlienky muzeológie. Múzeá  pokladal za most medzi vedou, umením a verejnosťou. Venoval sa vedecko-odbornej činnosti v botanike, archeológii, národopise a histórii širokého okolia Tekovskej a Hontianskej stolice.

 

V štatistických materiáloch na žiaľ nenachádzajú údaje o počte obyvateľov v Kmeťovciach, len spoločné údaje o Bátovciach alebo Drženiciach. Ale napr. v roku 1965 mali Kmeťovce 280 obyvateľov.

Osada bola v rokoch 1895 – 1972 zlúčená s Bátovcami, od roku 1973 je súčasťou susednej obce Drženice. Osada v rokoch 1872 – 1945 patrila do pôsobnosti bývalého notárskeho úradu v Bátovciach, neskôr do pôsobnosti  Miestneho národného výboru v Bátovciach. Od roku 1973  bola v pôsobnosti  Miestneho národného výboru v Drženiciach a od roku 1991 Obecného úradu v Drženiciach.

 

Obyvatelia osady sa v minulosti venovali hlavne poľnohospodárstvu, ďalej tu boli košíkari, kováči, kolári, stolári, včelári, šuster, šili sa tu čepce pre nevesty, tkali sa plátna a koberce. V 20. – 30. rokoch 20. storočia pracovné príležitosti poskytla výstavba štátnej cesty z Kmeťoviec (cez Dolné Žemberovce) do Hontianských Nemiec.

 

Obdobie po druhej svetovej vojne

 

Skončenie druhej svetovej vojny znamená pre Kmeťovce ich rozvoj, aj keď nie mohutný. V rozvoji obce naďalej pretrváva skutočnosť, že obec nemá vlastný samosprávny orgán.

Život obyvateľov v obci bol ovplyvňovaný zmenou vlastníckych vzťahov k pôde, ktorá bola v prevažnej miere živiteľkou obyvateľov.

Aj keď obec nemala samostatný správny orgán, občania z vlastnej iniciatívy ale aj za podpory štátnych orgánov zveľaďovali obec. Dokazujú to aj údaje Jána Senešiho, v ktorých sa uvádza, že po skončení druhej svetovej vojny bolo v Kmeťovciach postavených 38 nových domov a 21 domov bolo zrekonštruovaných. A keďže Kmeťovce patrili medzi najmenšie obce okresu Levice, potvrdzuje to, že obyvatelia javili veľký záujem o rozvoj obce a tým aj o zlepšenie životných podmienok.

 

Kmeťovce nemali žiadny objekt pre spoločenský a kultúrny život. Z tohto dôvodu vznikla myšlienka výstavby viacúčelovej budovy. V rokoch 1959 – 1961 bola zrealizovaná výstavba Kultúrneho domu a Požiarnej zbrojnice. O jej výstavbu sa najviac zaslúžil Daniel Bešina. Celá stavba bola robená svojpomocne. Murárske práce robila stavebná skupina Daniela Širokého zo Žemberoviec. Časť peňazí poskytol Okresný národný výbor v Leviciach a Okresný výbor Zväzu požiarnej ochrany v Leviciach. Občania sa brigádnicky podieľali na výkopoch a betónovaní základov, dovoze stavebného materiálu a na ďalších pomocných prácach. Stavba bola ukončená a odovzdaná do užívania v novembri 1961. Dolná časť slúžila na uskladnenie striekačky, hasičských uniforiem a rôzneho materiálu pre požiarnikov. Na poschodí sa nachádza sála pre rôzne slávnosti alebo tanečné zábavy, ďalej je tam aj malá kuchynka a miestnosť pre rozhlas. Na prízemí sa nachádza aj knižnica.

Jednota – Spotrebné družstvo Levice v rokoch 1962 – 1963 postavila v obci objekt s predajnou plochou pre potraviny a rôzny iný tovar. Súčasťou budovy bolo aj pohostinstvo. Dovtedy bol obchod aj krčma v Mrenicovom dome. (Prevádzkovateľmi obchodu predtým boli Ján Ďurík, Hrašková, Ján Mrenica, Július Halabuk a Gejza Marko, ktorý neskôr po postavení predajne predával aj v Jednote.)

V rokoch 1968 – 1971 zasiahla do života občanov Kmeťoviec rekonštrukcia cesty od Levíc smerom na Bátovce,  Žemberovce a Drženice. Dôvodom rekonštrukcie bolo, že pôvodná cesta od mosta až po cintorín mala veľké stúpanie a aj križovatka bola nebezpečná. Tým, že sa urobila rekonštrukcia cesty sa zmiernilo stúpanie smerom na Levice, ale utrpeli niektorí občania, konkrétne v domoch po pravej strane od mosta, kde sú domy cca 2 – 2,5 m pod úrovňou cesty.

 

Od 1. januára 1973 boli Kmeťovce pripojené k Drženiciam. V roku 1972 boli vyhlásené nové voľby do Miestneho národného výboru v Drženiciach. Predsedom sa stal Ján Baláž a tajomníkom Ján Gunár. Za poslancov boli zvolení: Božena Bahnová, Ján Hrudka, Renáta Herková, Ján Krajč, Štefan Valentík, Ladislav Bóna, Jozef Škorec, Irena Lokšová, Tibor Koka, Jozef Demeter, Anna Pastierovičová, Milan Štefanča, Mária Šulová a Jozef Paška.

 

Výsledky volieb v roku 1976 boli nasledovné: Ján Baláž – predseda, Jozef Demeter – tajomník, poslanci: Jozef Augustín, Božena Bahnová, Emília Balážová, Ján Gunár,  Renáta Gunárová, Ján Hrudka, Ján Krajč, Štefan Valentík, Ladislav Bóna, Tibor Koka, Irena Lokšová, Anna Pastierovičová, Jozef Škorec, Milan Štefanča, Mária Šuľová. Pracovníkom národného výboru bol Ján Gunár.

V roku 1981 boli výsledky nasledovné: Ján Baláž – predseda, Jozef Demeter – tajomník, poslanci: Jozef Demeter, Tibor Koka, Ladislav Bóna, Mária Šuľová, Anna Pastierovičová, Milan Štefanča, Emília Balážová, Renáta Gunárová, Božena Bahnová, Ján Krajč, Daniel Baláž, Ján Loiš, Štefan Valentík, Jozef Paška a Ján Hrudka. Členovia rady boli: Štefan Valentík, Ján Krajč, Jozef Demeter, Tibor Koka, Milan Štefanča. Knihovníčkami boli Helena Závodská v Drženiciach a Mária Bónová v Kmeťovciach. Odbornou referentkou je Mária Pastierovičová.

 

V roku 1986 sa predsedom opäť stáva Ján Baláž, tajomníkom Milan Štefanča a poslancami: Tibor Koka, Ladislav Bóna, Mária Šuľová, Anna Pastierovičová, Milan Štefanča, Emília Balážová, Božena Bahnová, Ján Krajč, Daniel Baláž, Ján Gazdík, Štefan Valentík, Renáta Gunárová.

V tomto období vznikajú a činnosť vyvíjajú  aj záujmové spolky a organizácie: včelári, záhradkári, poľovnícke združenie, červený kríž, zväz žien. Zbor pre občianske záležitosti organizoval uvítanie detí do života, rozlúčku s brancami pri nástupe na vojenskú službu a v niektorých prípadoch organizoval aj občianske pohreby.

História školy

 

Hodnoverný údaj o existencii školy  v osade je z roku 1924. Je však pravdepodobné, že škola tu bola aj skôr. Školu deti z terajších Kmeťoviec navštevovali v blízkych Žemberovciach, či už v bývalých Dolných Žemberovciach, kde bola Štátna ľudová škola alebo v Horných Žemberovciach, kde boli evanjelická ľudová škola a rímskokatolícka ľudová škola. S nárastom obyvateľstva po roku 1918 vzrástol aj počet detí a preto nastala potreba založiť školu aj v Disnóši. Učiteľkou v jednotriednej Štátnej ľudovej škole v školských rokoch 1924/1925 až 1927/1928 bola Gizela Bátelová, rodená Lopušná. V školskom roku 1924/1925 školu navštevovalo 25 žiakov, 15 chlapcov a 10 dievčat. Učiteľka Gizela Bátelová uvádza tieto mená: Michal Harmady, Pavel Bozalka, Jozef Stanko, Margita Štrbová, Viera Stanková, Ján Bozalka, Jozef Múčka, Vilma Turčanová, Vojtech Štrba, Ján Šouc, Jozef Seneši, Lukáč Bajan, Melicher Bozalka, Ján Harmady, Anna Harmadyová, Anna Števková, Júlia Múčková, Matilda Turčanová, Július Halabuk, Mária Turčanová, Rozália Šebová, Helena Turčanová, Ján Ponický, Jozef Turčan a Jozef Bajan. Uvedený žiaci boli rozdelený do 6 ročníkov. V školskom roku 1925/1926 to bolo 31 žiakov, 18 chlapcov a 13 dievčat, v nasledujúcom roku to bol rovnaký počet žiakov. V školskom roku 1927/1928 sa zapísalo 25 žiakov, 12 chlapcov a 13 dievčat.

Zo zápisov Gizely Bátelovej: „Pred mnoho rokmi, za dobu statkára Halmaya, vyučoval deti istý Horváth vo svojom byte. Učiteľom v túto dobu mohol byť každý, kto vedel čítať a písať. Po obciach vyučovali obyčajne remeselníci, ktorí lepšie vedeli čítať a písať ako sedliaci. Vyučovanie pozostávalo z toho, že žiakov akým – takým spôsobom učili poznávať písmená, číslice. Druhý predmet bolo náboženstvo, ktoré najviac pilňovali. Takto vyučoval i Horváth. V novšej dobe, keď sa v Bátovciach utvorili cirkevné školy, deti  posielali do rímskokatolíckej školy. Pozdejšie zas chodili do Žemberoviec, keďže tam bolo bližšie chodiť. Deti rímskokatolíckeho náboženstva chodili do rímskokatolíckej školy, evanjelici navštevovali evanjelickú školu. Táto dosť ďaleká návšteva školy bola veľmi obtiažna. V jeseň a v zime, keď nastalo studené a daždivé počasie, dietky stále chorľaveli. Rodičom tiež nebolo priaznivé, keď sa im deti pozde navracovali domov zo školy. Tieto okolnosti prinútili rodičov postarať sa o školu v mieste. V roku 1924 v lete sa zišli občania Disnóša na poradu a uzhodli sa, že vyhľadajú p. školského inšpektora Samuela Hrúza v Leviciach a požiadajú ho aby im pomáhal pri vydobití štátnej školy. Pán inšpektor delegáciu občanov prijal s radosťou a hneď sa zaujal školy tejto. Tou najväčšou ochotou a oduševnením za slovenské školstvo, chopil sa práce, neľutoval času ani únavy. Dvakrát prišiel do Disnóša, aby prezrel miesto pre školu a tiež pojednal o ďalšom postupe a budúcnosti školy. Škola bola už v jeseň 1924 povolená. Zmluva prenájomná uzavrieta dňa 31. augusta 1924, dľa ktorej Štefan Seneši, disnóšsky obyvateľ do prenájmu dáva 2 miestnosti k učeniu ľudovej štátnej školy v Disnóši na 3 roky občanom disnóšskym. Zásluhy pri založení školy majú všetci občania, ktorí pochopiac význam školy bez výnimky sa za ňu oduševňovali. Aktívnu účasť ale mali Vojtech Štrba, Filip Múčka. Za učiteľskú silu na štátnu ľudovú školu jednotriednu v Disnóši bola vymenovaná slečna Gizela Lopušná. Vyučovanie sa započalo dňa 9. októbra 1924.“

Škola bola na niekoľko rokov zrušená, žiaci opäť navštevovali ľudové školy v Žemberovciach. Veľký počet žiakov si opätovne vynútil otvorenie ľudovej školy v Kmeťovciach. V školskom roku 1940/1941 na škole učila Anna Hlavayová a neskôr Ján Kutrľa. Školu navštevovalo 39 žiakov, 18 chlapcov a 21 dievčat. Ján Kutrľa učil na škole až do školského roka 1944/1945 kedy ho vystriedal Miloslav Izrael. Školu v rokoch 1941 – 1945 navštevovalo okolo 40 žiakov. Škola v Kmeťovciach bola v roku 1970 integrovaná pre nízky počet žiakov. Poslednou učiteľkou bola Lanštiaková. Okrem spomínaných pôsobili v Kmeťovciach učitelia: Bachňák, Zlatica Hécová, Otto Graca, Zuzana Petrželová, Barbora Holečková, Ján Ľachký, Pravoslav Januška a Elena Bešinová.

 

Materská škola bola zriadená 1. 9. 1959 a zrušená 30. 6. 1967. Učiteľkou bola Mária Bónová.

 

Rozvoj poľnohospodárstva a vznik Jednotného roľníckeho družstva

 

Pôvodní obyvatelia osady sa väčšinou zaoberali poľnohospodárstvom. Pre svoju potrebu pestovali väčšinou obilniny, okopaniny, strukoviny a krmoviny pre dobytok.

Rozvoj poľnohospodárskej výroby je rozsiahlejší až vznikom družstva. Jednotné roľnícke družstvo II. typu bolo založené v Kmeťovciach 17. 12. 1950. Družstvo začínalo s výmerou 75 ha poľnohospodárskej pôdy. Družstvo patrilo medzi najmenšie poľnohospodárske podniky v okrese Levice. Podľa pôdnych a klimatických podmienok pestovalo obilniny, olejniny, okopaniny, strukoviny, tabak a viacročné krmoviny. Choval sa hovädzí dobytok, ošípané, hrabavá a vodná hydina.

Rozšírenie družstva pokračovalo postupne v rokoch 1953, potom ešte v roku 1958 a ukončenie kolektivizácie bolo v roku 1973. Vtedy už celý kataster Kmeťoviec bol v JRD. Na jeseň v roku 1951 prešlo družstvo na III. typ hospodárenia.

Prvým predsedom družstva bol Martin Bešina, hospodárom bol Štefan Koka a účtovníkom Július Halabuk. Jednotné roľnícke družstvo sídlilo v bývalom hospodárskom dvore Štrbovcov, ktorí ho mali v prenájme od Nemca Wolfa z Novej Bane. V roku 1953 vtedajší predseda družstva odchádza za predsedu Okresného národného výboru v Leviciach. Po jeho odchode sa predsedom stáva Štefan Koka, od roku 1954 bol predsedom Anton Halabuk, v rokoch 1955 – 1959 bol predsedom Ondrej Štefanča, potom Gašpar Koka a Štefan Koka a od roku 1962 až do zlúčenia s Drženicami v roku 1972 Ondrej Štefanča.

Jednotné roľnícke družstvo Kmeťovce postavilo, respektíve zrekonštruovalo viaceré objekty. Bola to maštaľ pre hovädzí dobytok a kone, potom garáže, sýpka, ďalej šopa na stroje, neskôr prerobená na výkrmňu ošípaných a matečník. Bývalá pajta bola prerobená na chov hrabavej hydiny. Pre potreby družstva slúžil kaštieľ, kde bola kancelária a v jednej miestnosti sa spracovával sušený tabak.

 

Novšia história obce od roku 1989

 

Po novembri 1989 boli bývalé Národné výbory riadené dosť chaoticky. Prvé voľby do samospráv obcí boli v rámci Československej federatívnej republiky uskutočnené v novembri 1990. V Drženiciach sa však neuskutočnili pre odstúpenie väčšej časti navrhovaných poslancov. Obec bola preto zaradená do druhej etapy volieb s novým návrhom kandidátov a starostu obce.

Voľby sa uskutočnili 19. januára 1991 s nasledovnými výsledkami: starostom obce sa stal Ján Zaťka. Obecné zastupiteľstvo tvorili: Samuel Bahna ml., Ján Baláž, Emília Balážová, Ladislav Bóna, Renáta Gunárová, Ján Gazdík, Ján Loiš, Milan Štefanča a Mária Šuľová. Za obecného kontrolóra bol starostom obce určený Ján Krajč st. Prvé zasadnutie obecného zastupiteľstva sa uskutočnilo dňa 25. januára 1991, starosta obce a poslanci zložili predpísaný sľub. Na tomto zasadnutí bolo schválené programové vyhlásenie o činnosti obecného zastupiteľstva na celé volebné obdobie. Hlavným cieľom bola všestranná starostlivosť o všetky kategórie obyvateľstva, najmä však mládež a starších ľudí. Ďalším cieľom bolo prinavrátenie kultúrno-spoločenského života do obce.

 

V roku 1994 sa uskutočnili nové voľby. Zvolení boli títo kandidáti: Ján Zaťka – starosta obce, poslanci: Ján Gazdík, Renáta Gunárová, MVDr. Ľubomír Mikula, Daniel Baláž, Milan Štefanča, Emília Balážová, Štefan Valentík, Jaroslav Cvanga, Marián Škorec. Zástupcom starostu sa stal Milan Štefanča. Hlavný kontrolór bol Ján Krajč st.

 

V roku 1991 bolo vykonané celoštátne sčítanie ľudí, domov a bytov. Z uvedeného sčítania vyberáme:

počet obyvateľov celkom 430, z toho Kmeťovce 178, mužov 208, z toho Kmeťovce 93, žien celkom 222, Kmeťovce 85. Ekonomicky aktívnych obyvateľov bolo celkom 259. Národnosť: slovenská 426, česká 1 a maďarská 3. Náboženské vyznanie: rímsko-katolícke 230 obyvateľov, evanjelické a. v. 115, iné 3, nezistené 61 a bez vyznania 21 obyvateľov.  Celkovo bolo 164 bytov, obývaných bytov 137 z toho v rodinných domoch 131 bytov. Automatických práčok bolo 26, farebných televízorov 52, telefónov: v Drženiciach 44 v Kmeťovciach 46, ústredné kúrenie malo 65 domácností, kúpelňu 114 domácností.

 

V roku 1998 sa starostom stáva Daniel Gunár, zástupcom Milan Štefanča, poslancami: Daniel Baláž, Jaroslav Cvanga, Mária Gazdíková, Štefan Gazdík, Pavol Gunár, Mária Sásová, Ján Zaťka, Jozef Adamec, Milan Štefanča, Emília Balážová.

 

V roku 2002 sa starostom obce stáva Ing. Ondrej Baláž, zástupcom Milan Štefanča a poslancami: Ing. Slavomír Baláž, Ing. Ema Cvangová, Daniel Gunár, Ján Krajč, Milan Štefanča.

V roku 2006 boli výsledky nasledovné: starosta Ing. Ondrej Baláž, zástupca Milan Štefanča a poslanci Ing. Slavomír Baláž, Ing. Ľuboš Baláž, Ing. Ema Cvangová, Ján Krajč a Milan Štefanča. Hlavným kontrolórom je Daniel Baláž.

V roku 2010 sa starostom obce stal Ing. Slavomír Baláž, zástupcom Milan Štefanča a poslancami: Ing. Ľuboš Baláž, Milan Štefanča, Štefan Bíreš, Štefan Gazdík a Ing. Monika Gazdíková.

Pri obecnom zastupiteľstve sú zriadené tri komisie: kultúrno-spoločenská komisia, komisia verejného poriadku a komisia pre životné prostredie. Najrozsiahlejšiu činnosť má kultúrno- spoločenská komisia, ktorá každoročne organizuje hlavne stretnutia pri príležitosti Medzinárodného dňa žien a tiež Dňa matiek, zájazd pre deti pri príležitosti Dňa detí tiež športové popoludnie pre deti, stretnutie s dôchodcami, Mikulášske popoludnie a tiež uvítanie novonarodených detí.

 

Dňa 12. septembra 2009 sa v obci konalo stretnutie rodákov Kmeťoviec.  Stretnutia sa okrem obyvateľov obce zúčastnila väčšina rodákov z Kmeťoviec. Súčasťou podujatia bola svätá omša, kultúrny program a prehliadka obce.

 

Dňa 10. septembra 2011 sa v Kmeťovciach konala zádušná omša za bratov kňazov Pavla a Štefana Bajanovcov pri príležitosti 65. výročia primičnej svätej omše pátra Pavla Bajana, ktorú odskúžil v Kmeťovciach. Po zádušnej omši bolo v Kultúrnom dome k nahliadnutiu výstava fotografií a písomností z ich života.

 

Dnes má obec Kmeťovce  asi 70 domov a približne 160 obyvateľov. Po období, keď väčšina mladých ľudí odchádzala bývať do mesta, nastáva priaznivejšie obdobie. Veľa mladých ľudí ostáva v rodných Kmeťovciach a tiež sa sem sťahujú mladé rodiny z iných obcí. Žijú tu rodiny: Hroncová, Vácziová, Škorcová, Lenická, Kútiková, Barcíková,  Švecová, Šuľová, Harmadyová, Kvanková, Senešiová, Pastierovičová, Repiská, Klimentová, Adamcová, Pavlovičová, Bírešová, Chovancová, Bónová, Vrecníková, Pašková, Koková, Demeterová, Holečková, Halabuková, Štefančová, Bešinová, Szantó, Oklapeková, Gubčová, Bozalková, Martiníková, Bucková, Máčajová, Halamová, Cvangová, Siekelová, Šikeťová, Boldišová, Hansková, Števková, Gazdíková, Kľačková, Biela, Hrabovská, Solčíková a Krížová.

 

Cirkev a náboženské spoločnosti v obci

 

Samostatný cirkevný zbor v obci nebol evidovaný. V obci boli veriaci štyroch náboženstiev: katolíci, evanjelici, baptisti a nazareti. Katolíci patrili do farnosti Žemberovce a evanjelici do farnosti Drženice.

V roku 1934 veriaci katolíckeho náboženstva postavili kostol. Tento bol postavený z peňazí cirkevníkov a to podľa vlastníctva pôdy a podľa členov v domácnosti. Od roku 2005 až doteraz sa kostol postupne opravuje. Cirkevníci prispievajú finančne ale aj  svojou prácou. Postupne sa natrela strecha, vymenili okná, odkvapy, urobila sa nová ohrada, chodníky a zastrešenie pred dverami. V súčasnosti sa vykonávajú opravy vnútorných omietok a stropu. Farári slúžiaci sv. omše boli: Várady, Kostolánsky, Gajdoš, Vojtko S., Marko J., Poláček J., Sekáč P., Sabol P. A v súčasnosti je to Poliak J. Zvonármi a kostolníkmi boli: František Bóna, Ján Harmady, Jozef Repiský st. a Jozef Repiský ml.

Významné osobnosti Kmeťoviec

 

Z histórie obce je zrejmé, že tu žili nadaní a talentovaní ľudia, ktorí svoje nadanie nevyužívali len pre seba, ale venovali sa aj spoluobčanom. Z mnohých hodno spomenúť:

Páter Pavel Bajan – vysvätený za kňaza v roku 1947, pôsobil vo Vatikáne, v Rhodézii a v Juhoafrickej republike, kde je aj pochovaný.

Páter Štefan Bajan – vysvätený za kňaza v roku 1947, pôsobil v Kanade. Ako 80 ročný sa vrátil na Slovensko. Až do smrti býval v Bratislave kde je aj pochovaný.

Rádová sestra Elena Bajanová – pôsobila na Slovensku v rôznych charitatívnych ústavoch a kláštoroch. Zomrela a je pochovaná v Beckove.

Rádová sestra Anna Bajanová – pôsobila na Slovensku. Žije v Nitrianskom Pravne.

Všetci štyria menovaný boli súrodenci a pochádzali z rodiny Filipa Bajana.

Rádová sestra Anna Harmadyová – pôsobila na Slovensku, v Čechách a vo  Francúzsku.

Rádová sestra Júlia Halabuková – pôsobila na Slovensku, väčšinou v nemocnici v Bratislave. Zomrela v roku 1982, pochovaná je na cintoríne v Kmeťovciach.

MUDr. Ján Slančík – po skončení štúdia na Lekárskej fakulte v Prahe pôsobil ako chirurg vo fakultnej nemocnici v Bratislave. Po odchode na dôchodok pracoval ako primár chirurgie v nemocnici v Šahách. Zomrel 31. mája 2009  vo veku 70 rokov. Pochovaný je v Bratislave.

Zobrazené všetky 7 výsledky