Archeologické nálezy pochádzajú už z praveku. Stredoveké dejiny sú spočiatku spoločné s dejinami Hurbanova, pretože Dulovce boli osadou Starej Ďaly (Hurbanovo). Osamostatnili sa asi v 14. stor., a preto materské mesto neskôr dostalo meno Stará Ďala (Ógyalla) a odtrhnutú osadu odlíšili menom Nová Ďala (Újgyalla). Prvá písomná zmienka o Hurbanove pochádza z roku 1329.

Ďala sa roku 1365 spomína ako kráľovský majetok, neskôr obec patrila komárňanskému hradnému panstvu. Prvým svetským zemepánom obce a osady bol roku 1412 Žigmund z Bučian. V období tureckých vojen v 2. polovici 16. stor. bola Nová Ďala riedko osídlená a po roku 1608 bola pod nadvládou Turkov. Roku 1669 Turci celkom vyplienili aj Novú Ďalu a obec zanikla. Až roku 1690 začali osadu dosídľovať Csúzyovci Slovákmi z Považia a moravsko-slovenského pohraničia.

V rokoch 1991 – 1996 bol postavený miestny vodovod a v rokoch 1980 – 1993 bola obec plynofikovaná.
Jediné stopy staršieho osídlenia, stredoveké črepy asi z 12. storočia, boli objavené pri stavbe tunajšieho futbalového ihriska. Aj keď nálezisko nebolo podrobne preskúmané možno predpokladať, že tu bolo pôvodné jadro obce. Dulovce majú stredovekú históriu spoločnú s mestom Hurbanovo, ktoré sa po prvýkrát spomína v roku 1329 ako Gyalla.
Mesto je oveľa staršou lokalitou, ako to dokazujú archeologické nálezy od praveku až po 12. storočie. V roku 1356 sa mesto spomína ako posessio Gyalla, roku 1357 ako Gylla., v 1412 predium Gyalla, v roku 1471 Gyalla, v roku 1495 Gyalya a v roku 1498 Gyala. Tieto zmienky sa vzťahujú aj na Dulovce, pretože pôvodne bola obec osadou Starej Ďaly. Osamostatnila sa asi v 14. storočí, a preto materské mesto neskôr dostalo meno Stará Ďala (Ógyalla) a odtrhnutú osadu odlíšili menom Nová Ďala (Újgyalla).

Ďala sa v roku 1365 spomína ako kráľovský majetok, ktorý počas panovania kráľa Ľudovíta Veľkého (1332 – 1382) krátko patril k majetkom ostrihomského arcibiskupa. Neskôr bola obec majetkom komárňanského hradného panstva. Za panovania kráľa Žigmunda sa prvým svetským zemepánom obce a osady v roku 1412 stal Žigmund Bucsányi z Bučian. Línia tohto rodu si zmenila priezvisko na Gyallai. V 16. storočí rod Gyallaiovcov vymrel a ich majetkové podiely získali ďalšie zemianske rodiny.

Obec prežívala mimoriadne smutné časy v období tureckých vojen. Po uzavretí Žitavského mieru v roku 1608 sa osada dostala do úplného pod ručia Turkov. V roku 1669 na príkaz Karu Mustafu osmanské hordy celkom vyplienili Novú Ďalu. Obec teda zanikla a až roku 1690 začali osadu dosídlovať Csúzyovci Slovákmi z Považia a moravsko – slovenského pohraničia. Kolonizácia obce bola v čase protihabsburgského povstania Františka II. Rákociho v rokoch 1704 – 1711 prerušená. Dosídlovanie pokračovalo v rokoch 1712 – 1740. Posledných 60 kolonistov sem prišlo v roku 1740. V roku 1715 bolo v obci 24 domácností, r. 1784 to bolo 51 domova 547 obyvateľov, r. 1828 už 82 domova 562 obyvateľov. Tunajší obyvatelia boli poľnohospodári, zaoberajúci sa aj vinohradníctvom. Rozšírené bolo pastierstvo a domáce remeslá. V roku 1852 vypukla v obci cholera. Školské vyučovanie v obci sa spomína už v roku 1781. V roku 1886 tu bola otvorená materská škola. V roku 1891 tu bola zriadená nová obecná pisáreň.

Po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní sa začala násilná maďarizácia, ktorá vyvrcholila začiatkom 20. storočia a neobišla ani Novú Ďalu. Jej obyvatelia však odolali. Nová Ďala bola po dlhé stáročia závislá na dvoch obciach: Starej Ďale, sídle zemepánov i okresu a Svätom Petri, kde bolo sídlo úradov, farnosti a lekára. V rokoch 1903 – 1912 sa do Ameriky vysťahovalo viac ako 15 občanov, po roku. 1920 sa traja vrátili.

 

I. svetová vojna si z radov občanov vyžiadala 38 obetí. V tom čase tu bolo 12 – 15 ruských zajatcov. Po skončení I. svetovej vojny vznikla I. ČSR, ktorej súčasťou sa stali aj Dulovce. Začal sa nový rozvoj obce. V roku. 1920 sa tu objavil prvý bicykel, neskôr aj prvé rádio. V čase I. ČSR tu žilo mnoho poľnohospodáskych deputátnikov – bezzemkov, ktorí v sezóne chodili za prácou na susedné, ale aj vzdialenejšie veľkostatky. V roku 1929 v Novej Ďale vypukol veľký požiar. V 30. rokoch sa v obci rozšírilo remeselníctvo a obchody. V tých časoch aj Novú Ďalu postihla hospodárska kríza a rodiny založené v rokoch 1928 – 1936 nemali kde bývať, neboli financie na postavenie nových príbytkov.
Po Viedenskej arbitráži podpísanej 2. novembra 1938 pripadla obec Maďarsku. Zanedlho ju obsadili maďarské vojenské útvary, ktoré zaevidovali všetkých obyvateľov, osobitne mužov. V roku 1939 bola v Novej Ďale založená pálenica, ale po II. svetovej vojne zanikla. V roku 1940 bol do obce zapojený telefón. Vyučovacím jazykom v škole sa stala maďarčina. 7. novembra 1944 nemeckí vojaci odvliekli z obce väčšinu cigánskeho obyvateľstva. Nemeckí vojaci boli ubytovaní v oboch školách, preto sa v nich nevyučovalo, ale aj v rodinných domoch. 21. januára 1945 explodoval muničný sklad umiestnený v starej budove MNV.

Pri explózii zahynulo päť maďarských vojakov. II. svetová vojna si vyžiadala 39 obetí z radov obyvateľstva.

Obec bola oslobodená 27. marca 1945, ale sovietske predvoje Nemcov odtiaľ vyhnali ešte 7. januára 1945. V roku 1946 tu bolo založené gazdovské spoločenstvo, ktoré bolo v roku 1947 premenené na Zväz slovenských roľníkov. Od roku 1957 bolo založené celoobecné JRD. V roku 1947 malo byť do Maďarska a Čiech presídlených 78 rodín. V roku 1948 bol názov obce zmenený na Dulovce.
Povojnový život sa postupne dostával do normálnych koľají a obec začala meniť svoju tvár. Postupne sa rozvíjala aj individuálna bytová výstavba, najväčší rozsah dosiahla v 70. a 80. rokoch., V roku 1956 sa začala výstavba všešportového areálu. V roku 1957 bola postavená rímskokatolícka fara, V roku 1958 dokončená stavba predajne rozličného tovaru. V budove starého MNV bola umiestnená pošta , zriadilo sa aj miestne kino. V máji 1961 sa začala výstavba novej základnej školy a do 1.1. 1963 bola z hygienických dôvodov zlikvidovaná pôvodná rómska osada. 1. septembra 1962 bola otvorená nová základná škola a zriadená pobočka Slovenskej štátnej sporiteľne. V roku 1963 bola zriadená nová automatická telefónna ústredňa, do prevádzky sa odovzdala nová materská škola a 1. septembra 1964 bola otvorená nová školská jedáleň. V roku 1969 bola postavená nová administratívna budova JRD a nová budova predajne potravín. V roku 1972 bolo verejnosti odovzdané zdravotné stredisko, založená hudobná skupina „Delta“. V roku 1975 sa začala výstavba nového domu smútku, V roku 1979 stavba novej budovy MNV (dnes obecný úrad), dokončila sa stavba novej budovy dvojtriednej materskej školy, zariadená bola miestna knižnica. V roku 1980 bol dokončený druhý pavilón novej modernej základnej školy. Stará budova MNV bola prestavaná na kaderníctvo. Zrušil sa starý cintorín, na jeho mieste bol vybudovaný obecný park. Plynofikácia obce sa započala rokom 1980 a bola ukončená v roku 1993. Tým boli splynofikované celé Dulovce. V roku 1991 sa začalo s výstavbou obecného vodovodu, ktorý bol ukončený. V roku 1996.
V Dulovciach sa zmáha súkromné podnikanie, je tu drevovýroba p. Jozefa Madleniaka, výroba cestovín p. Zuzany Gaj­ošovej (firma GATO) , firma ARMA p. Vincenta Hegedüša (krajčírska dielňa) a f. MYKOTREND na pestovanie šampiňónov (p. J. Pappa z Radvane n. Dunaj.) Roku 1998 bol postavený miestny amfiteáter s kapacitou 500 osôb.

Kamenica, pôvodne Kövágó, zachovala pamiatku miesta, kde sa ťažil stavebný materiál na stavbu kostola v roku 1872. Na konci 19. storočia patrila k majetkom Antona Ehrenfelda. Za I. ČSR si tu kolonisti postavili domy z nepálených tehál. Po roku 1957 bol na území samoty postavený šrotovník miestneho JRD. Dodnes je tu obývaných 16 domov. Cez samotu, ktorá leží 1 km západne od obce viedla bývalá hlavná cesta do Nových Zámkov.
Podháj, pôvodne majer Rókalyuk, patril Márii Baranyayovej. Neskôr v 20. rokoch 20. storočia sa tu usadzovali emigranti sa z Ameriky. Osada, ležiaca 1 km východne od cesty do Pribety je dnes ľudoprázdna, je v nej len vinohradnícka pivnica PD Domovina.

VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI OBCE

V miestnom cintoríne je pochovaných viacero dôležitých osobností obce.
Gejza Hamran (1922 – 1995), matrikár, kronikár, ktorý prvý podrobne spracoval históriu obce.
P. Marek Beginius Izák (3. apríl 1921 – 17. september 1987), kňaz, františkán, do Duloviec prišiel v roku 1972 zo Starého Tekova.
Baltazár Szabó (21. október 1912 Dulovce – 27. jún 1962 Ratbúr- Thajsko), po štúdiách v Nových Zámkoch a v Šaštíne maturoval v Ľubľane, noviciát získal u seleziánov v Turíne, potom odišiel do misie v Thajsku. V roku 1945 bol vysvätený za kňaza, neskôr sa stal biskupovým tajomníkom.
Ľudovít Szabó (1 . marec 1910 – 22. február 1997), farár, dekan, starší brat Baltazára Sz., pôvodne sa vyučil za obuvníka, ako 16-ročný začal študovať na gymnáziu v Nových Zámkoch. Bohoslovie študoval v Trnave, Bratislave a v Ostrihome (1934 – 1939). Po vysviacke pôsobil ako kňaz na viacerých miestach: 1939-40 Strekov, 1940-41 Pribeta, 1941-42 Veľké Úľany, 1942-52 Bánov. Tu bol nespravodlivo obžalovaný a odsúdený na tri roky väzenia, z toho dva roky strávil vo väzení. Potom bol amnestovaný a rehabilitovaný, do roku 1958 bol robotníkom, v rokoch 1958 – 1959 bol kňazom vo Farnej a od roku 1959 až do svojej smrti kňazom a dekanom v Nesvadoch.

Tunajším rodákom je Gašpar Habara (nar. 1965), verbista, misionár v okolí rieky Amazonky.

Zobrazené všetky 3 výsledky

Produkty THINC sú určené len na použitie v krajinách, kde je predaj a spotreba takýchto výrobkov legálna.

Overenie veku

Kliknutím na tlačidlo Vstúpiť, potvrdzujem že som starší ako 18 rokov.

Vždy si užívajte zodpovedne.