Chotár obce bol osídlený už v období neolitu, je to sídlisko želiezovskej a lengyelskej kultúry. Ďalej archeologický ýskum tu objavil sidlisko rímsko – barbarské, staromaďarské hrobové nálezy z 10. – 11. storočia (2 ks otvorené zlaté obrúčky, 2 ks perál, kremeň na zapalovanie, časti tepaného zbrojného opasku, príslušenstvo torby, zvyšky pancierového brnenia a 2 ks strmeňov).

Sčasti ako majetok ostrihomského arcibiskupa a sčasti ako majetok zemanov sa obec prvýkrát spomína v roku 1312 ako Perbethe, keď ho obsadili stúpenci Máté Csáka, Móricovi (Keszi) synovia Mihály a András. Desiatok zemianskej dediny Perbete od založenia užívalo Szentgyörgymezei prepošstvo v Esztergome.
V obci žili zemania – predialisti ostrihomského arcibiskupa, ktorým zemepán prenajímal praedium, parcelu zo svojho dedičného majetku. Za to odvádzali arcibiskupovi isté poplatky, chránili jeho majetky a v prípade potreby sa zúčastňovali jeho súkromných vojenských výprav. Ale tunajší zemania neboli organizovaní do zemianskych stolíc.
Za tureckých vojen obec nachádzajúca sa na hone Faluhely zanikla. V roku 1549 sa tu odvádzala daň zo 6 port,v roku 1559 už 15 port a v roku 1560 tu bolo 53 poddanských parciel, z toho 21 celé poddanské, 4 želiarske, 2 cirkevných zemanov. V roku 1570 v súpise tureckých vyberačov daní bolo v obci spisaných 40 domácnosti
Pribeta patrila pod správu panstva v Nagysalló (dnes Tekovské Lužany), keď správca János Bajcsi dostal príkaz od zemepána porátať sa s protestantským kazateľom a školmajstrom, teda aj tu sa šírila reformácia, ktorú sa ani neskôr odtiaľ nepodarilo vykoreniť. V roku 1594 Pribeta je už len pustou, ktorú v roku 1616 majú v árende za 70 frt. obyvatelia Udvardu (dnes Dvory nad Žitavou).

V roku 1629 synody v Trnave sa zúčastnil aj farár z Pribety, teda obec už bola znovu dosídlená. V roku 1645 Pribeta je zapísaná ako znova osídlená obec ostrihomského arcibiskupa. Okolo roku 1650 v Pribete bývalo iba obyvateľstvo kalvínskeho náboženského vyznania. V roku 1664 tureckí vyberači daní tu spísali 53 zdaniteľných domácností. V roku 1683 bola Pribeta vypálená a znova spustla, lebo jej obyvatelia pred nepriateľom utiekli.

Pokoj nepridávalo ani posledné protihabsburgské povstanie Ferenca II. Rákóczyho (1703 – 1711).

Preto až v roku 1713 sa začalo znovuosídľovanie obce už na dnešnom mieste, teda juhovýchodne od predošlého. Vracali sa hlavne potomkovia ušlých obyvateľov, ale aj noví osídlenci.V roku 1714 sa vo vizitácii s nevôľou konštatuje, že väčšina obyvateľstva sú kalvínmi (80 katolíkov, 180 kalvínov). V roku 1715 tu bolo 36 domácností (29 jobagiónov, 7 želiarov), V roku 1720 sú tu doložené vinice. Ešte V roku 1731 tu žilo 170 katolíkov, 400 kalvínov a 80 evanjelikov (tí sa neskôr stali kalvínmi), ale v roku 1754 už 780 katolíkov, 367 kalvínov a 54 evanjelikov. V Pribete žilo viacero zemianskych rodín.V roku 1759 bol zriadený rímskokatolícky cintorín (v roku 1823 kalvínsky a v roku 1857 židovský). 28. júna 1763 obec poškodilo zemetrasenie. V roku 1787 tu bolo 204 domov, žilo 1897 obyvateľov – 367 rodín. V roku 1800 v obci bývalo 1240 katolíkov a 673 kalvínov. V roku 1817 časť obce zničil požiar. V roku 1828 tu bolo 309 domov a žilo 2291 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovali dobytok a predávali ho.
Obec bola jednou zo staníc trasy konskej pošty. Obyvateľov Pribety viackrát zdecimovala cholerová nákaza.

Myšlienky maďarskej revolúcie 1848 očarili aj tunajšieho obyvateľa v nádeji, že Maďari si budú rozhodovať o svojom osude sami. Do honvédskeho vojska z Pribety narukovalo 40 obyvateľov. Obce sa udalosti revolúcie viackrát dotkli, v čase bitky pri Köbölkúte (dnes Gbelce) 20. apríla 1849 a neskôr pri Kéménde tu krátky čas táborilo viacero vojenských oddielov. Dokonca v júni 1849 v čase presúvania sa operácií bližšie ku komárňanskej pevnosti vedúci divízny lekár z Komárna Móric Kalázdy (Kálozdy) aj v Pribete založil poľnú nemocnicu. Tá v auguste 1849 zanikla. V roku 1867 po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní bol z obci umiestnený okresný súd (predtým v týchto záležitostiach rozhodoval slúžny a do roku 1848 pan­ká stolica). Tunajší poľnohospodár dosahoval vynikajúce výsledky a z výstav pravidelne domov nosili ocenenia a vyznamenania. Známa bola tunajšia pšenica. Obec viackrát zachvátil požiar, najväčšie boli v rokoch 1882 a 1885. Pribeta veľa stratila, keď okresný súd bol roku 1886 presťahovaný do Starej Ďale (dnes Hurbanovo).

V roku 1902 bolo založené mliekárske družstvo (zaniklo v roku 1914), v roku 1904 lekáreň (Gáborom Baloghom), v roku 1905 sa pokusne začala chovať priadka morušová na hodváb, v roku 1906 bol založený Gazdovský kruh a Úverové družstvo, v roku 1907 Živnostnícky kruh. V roku 1909 tu žilo 13 tkáčov, 4 kolári, 5 čižmárov, 7 obuvníkov, 3 šveci, 1 holič, 1 zámočník, 9 kováčov, 3 stolári, 3 krajčíri, 1 údenár, 1 mäsiar, 1 mlynár, 2 krčmári, 20 obchodníkov, 2 kramári, 2 obchodníci so zmiešaným tovarom a liehovinami.

V roku 1909 bola založená tunajšia verejná knižnica so 150 zväzkami. V obci pôsobilo viacero kultúrno – spoločenských spolkov (Kresťansko – socialistický spolok, Spolok junákov, Katolícky mládežnícky spolok a iné). V roku 1911 bol založený pohrebný spolok a zriadená telefónna stanica, v roku 1912 telegraf, v roku 1914 založený dispenzár a v roku 1914 sa začali kurzy pre gazdinky v domácnosti.

Vypuknutie I. svetovej vojny (1914 – 1918) pospolitému ľudu prinieslo len utrpenie a biedu, na jej bojiskách padlo 115 tunajších obyvateľov.
Rok 1918 znamenal zásadný obrat v živote Pribetčanov. Obec sa stala súčasťou novovzniknutej 1. ČSR. V máji a júni v okolí boli menšie boje medzi vojakmi boľševickej armády Bélu Kuna a československými vojakmi. Za l. ČSR obec dosídlili slovenskí kolonisti (hlavne bývalé zemepánske majere).
V roku 1921 bolo založené Dobrovoľné hasičské družstvo a v roku 1927 Športový spolok. V roku 1925 sa tu objavil prvý traktor, v roku 1927 rádio,v roku 1929 sa začala elekrifikácia obce. V 1932 tu bolo 12 obchodov so zmiešaným tovarom, obchod s obuvou Baťa, 2 obchodníci s vajciami a hydinou a 7 hostinských. Aj za l. ČSR bol tunajší kultúrny život na vysokej úrovni.

Po Viedenskej arbitráži sa aj Pribeta znovu stala súčasťou Maďarska, ale vypuknutie II. svetovej vojny (1939 – 1945) neumožnil jej ďalší rozvoj. Skôr opak bol pravdou. V roku 1944 odvliekli do koncetračných táborov 22 židovských rodin (106 osôb). Boje v širšom okolí v januári 1945 spôsobili v obci menšie škody. II. svetová vojna si vyžiadala krutú daň, 217 životov tunajších obyvateľov. Vojna sa tu skončila 29. marca 1945. Potom sa obec znova stala súčasťou Československa. Ale kľud nenastal, obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práv, boli zavreté školy s maďarským vyučovacím jazykom. V rámci výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom bolo odtiaľ násilne vysťahovaných 226 rodín (834 osôb) do Tolnianskej župy. Na ich miesto sa sem prisťahovalo 150 slovenských rodín z Békéscsaby. Na nútené práce do Čiech bolo deportovaných 130 rodín, ale tie sa po roku 1948 takmer všetky vrátili domov.
Po komunistickom puči vo februári 1948 sa situácia predsa len ukľudnila, ale aj Pribeta sa začala meniť na socialistickú dedinu. JRD bolo založené v roku 1949 (STS už v roku 1947). V maďarskom jazyku sa začalo vyučovať v roku 1949. Boli spevnené cesty a vybudované chodníky. Rozšírila sa obchodná sieť novou budovou obchodu s pohostinstvom. V roku 1959 Jednota s. d. v obci zriadila pekáreň. Bola postavená budova nového kultúrneho domu (1962), v roku 1976 bola odovzdaná nová stavba zdravotného strediska a v roku 1978 domu služieb. V rámci IBV sa začali budovať nové súkromné domy, staré boli prestavané a tak sa tvár obce veľmi zmenila. V roku 1979 bola odovzdaná nová budova MNV (dnes OCÚ) a neskôr aj materskej školy. Časť obyvateľstva pracuje v priemyselných podnikoch v Komárne a Nových Zámkoch. V rámci JRD boli vybudované klubové priestory, rehabilitačné stredisko a pod. Obec bola komplexne plynofikovaná a bol vybudovaný vodovod.

November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a napriek veľkým očakávaniam sa Slovensko ocitlo v hlbokej kríze. Niet pracovných miest a ani financií, medzi ľudí sa vkráda nervozita. Ale za posledné roky sa toho urobilo dosť, rozvíja sa súkromné podnikanie (napr. čerpacia stanica SAS). Vedenie obce hľadá aj nové cesty prosperity, napríklad rozvojom cestovného ruchu využitím vlastných možností, poskytovaním sociálnych služieb a pod.

Budova okresného súdu bola postavená po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 na mieste slúžnovského úradu, ktorý v roku 1850 bol presťahovaný do Čúzu, ale neskôr sa sem vrátil. Stáli tu aj iné obecné stavby, žandárska kasáreň, obecná krčma. Na ich mieste stojí budova Ocú, knižnice a materskej školy. V roku 1914 kvôli ich zlému stavu tu boli postavené samostatné budovy opatrovne (r. 1931 zrušená, r. 1946 obnovená, dnes Elastoprint) budova ordinácie a bytu obvodného lekára, kde bol zriadený aj dispenzár (dnes cukráreň a kaviareň).
Budova a rozsiahly dvor opatrovne slúžili aj iným účelom (spotrebné družstvo, kurzy pre gazdinky v domácnosti, 1938 – 1944 domov junákov a pod.). Obecný hostinec bol postavený po roku 1766, bola to poschodová mohutná obdĺžniková budova so 6 osovým priečelím. V roku 1936 tu bola založená pobočka Spotrebného družstva Hanza so sídlom v Galante, od roku 1939 sa stalo členom spotrebného a úverového družstva Hangya v Budapešti. Na mieste hostinca stojí budova kultúrneho domu.
V roku 1940 strojný zámočník István Geleta zriadil miestne kino 505, ktorého budova tomuto účelu slúžila donedávna. Mlyn po roku 1860 postavil Antal Czetmayer ako malú prízemnú drevenú budovu. Bol poháňaný konskou silou a bol to typ šľapacieho mlyna. Zaoberali sa tu hlavne drvením a strúhaním. V roku 1906 bola budova zväčšená a mlyn poháňaný parným strojom. V roku 1922 mlyn zhorel a bol postavený nový trojpodlažný mlyn poháňaný dieselovým motorom.

V roku 1928 bol mlyn prebudovaný na elektrický pohon. Mlyn v roku 1930 vyhorel a na jeho mieste stojí budova predajne. V roku 1937 Imre Czetmayer so spoločnlkom dal postaviť komárňanským podnikateľom Funkom novú trojpodlažnú budovu mlyna, v roku 1939 rozšírená dvojpodlažnou prístavbou. V roku 1945 bol mlyn rodine zhabaný, v roku 1960 znárodnený a roku 1962 výroba v ňom bola zrušená a zariadenie postupne roznášané. V súčasnosti schátraná budova je znova majetkom Czetmayetovcov. Pálenicu V roku 1942 založil miestny drobný gazda Péter Nagy, v roku 1945 bola zrušená.
Bitúnok (v obecnej časti Šanghaj) bol postavený roku 1927 a zrušený bol pred rokom 1945. Malú tehelňu v časti pri Rúbanskej ceste postavilo Poľnohospodárske družstvo a bola zrušená roku 1942. Železničná stanica bola postavená na trase Vác – Prešpurk v roku 1846, v roku 1856 bola trasa upravená na dvojkoľajovú. Pôvodne prízemná obdĺžniková budova s prevýšenou strednou časťou vstupnej haly bola viackrát prestavaná a nezachovala sa.

Zobrazené všetky 7 výsledky